When I Loose .... MYSELF

17. dubna 2010 v 11:21 | * Suzuki ♥ .. ^^ * |  Jednorázovky
Poviedka len tak z nudy ^^

Už je to strašne dlho.
Sedím tu, pri okne, čo by som dala za trochu heroínu. Stala sa zo mňa úplná troska.

Zavislá štetka, čo sa vyspí s každým na koho sa pozrie.
A to všetko len kvoli NEMU. Koľkokrát som uvažovala nad samovraždou, ale nikdy som to nedokázala.
Vždy ma niekto zastavil.


Nechcem tu byť.
Je tu zima, všade dookola biele stany a mreže. Je to ako vo vezení.
Až na to, že to je protidrogové liečenie.
Áno.
Som drogová závisláčka. Neviem ako som sa k drogám dostala, ale to už je minulosť.
Časť života, ktorá sa stala a už sa nezmení.


Môj pravý otec mi vždycky vravel: Život je len jeden, preto žime najlepšie ako vieme.

Teraz už viem ako sa mýlil.
Bola som strašne naivná. Mala som len 14 a už som prišla o svoju nevinnosť.
Moji rodičia ma poslali na internát. Našla som si nových kamarátov a spolu s nimi som sa zoznámila aj s drogami.
Odvtedy je moj jediný priateľ heroín.

...
19.12.

Sneh.
Vyzerá tak nevinne. Ako kedysi ja.
Kedysi.
Len si povzdychnem. Som pripravená, že sa odtiaľto tak skoro nedostanem.
Taký závislák, ako ja tu môže stráviť aj osem rokov.
A ja mám len 17.

Otvorili sa dvere.
"Vravela som vám, aby ste ma nechali napokoji!" hneď som zakričala na sestričku.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadala mladého, asi 20 ročného muža.
Nebol škaredý.

Popravde povedané, najradšej by som ho stiahla k sebe a konečne si poriadne užila.
Asi poznal taký typ žien, teda vlastne ešte dievčat, lebo pohotovo zareagoval.

"Ani na to nemysli. Nie som tu aby som ťa obšťastňoval. Poslala ma sem moja sestra, lebo sa s tebou nedá normálne rozprávať."

"No a čo! Vypadni, chcem byť sama" otočila sa a znova pozerala von z okna.

"Ako dlho tu si?" prišiel bližšie.
Sadol si na okraj postele.

"Už 18 mesiacov" zašepkala som.
Bolo mi hrozne. Nedokážem sa ani poriadne pohnúť.
Som celá biela a úplne sa trasiem.
Náhle sa mi zatmelo pred očami a upadla som do bezvedomia.

...
22.12.

Zobudila som sa v nemocnici.
Bola som napojená na prístroje a všetko tam pípalo.
Najprv som sa zľakla, no po chvíli som si zvykla. Tak dlho som nepočula žiadny iný zvuk ako ticho a hlas jednej sestričky, čo sa mi predstavila ako Charlott.
Pozerala som sa na strop.

Bol biely.
Neznášam bielu!
Všetko okolo mňa je biele už rok a pol.
Za ten čas by som si mala zvyknúť ale nedá sa.

"Už si sa zobudila?" príde ku mne Charlott.

"Hmm.." moja typická odpoveď.

"Už som to od teba dlho nepočula. Prečo nič neješ?"
"Nemám chuť.." bolo jediné čo som povedala, lebo som znova zaspala.

...
23.12.

Ležím na posteli.
Je dosť veľká. Akoby pri mne mal ešte niekto byť.

Pri JEHO predstave som sa začala triasť.
Nechcela som to znovu zažiť.
Bola som malá a to je vlastne jedno. P
ozrem sa na dátum v kalendári, ktorý je položení na menšom stolíku.

Je 23.
Zajtra sú Vianoce.
Všimla som si aj menšiu krabičku obalené čiernou stuhou. Netušila som od koho môže byť. Pomaly som sa natiahla a vzala ju do rúk.
Stiahla som stuhu a otvorila ju. To čo som našla sa nedá opísať.
Bola tam nádherná strieborná retiazka s príveskom, na ktorom bolo napísané Aness.

Veľmi ma to potešilo, aj keď som nepoznala toho, od koho to je.
Niekto zaklopal na dvere.
Neodpovedala som, preto vošli dnu.
Bol to môj otec s mojou mamou.

"Aness miláčik. Ani nevieš ako som sa o teba bála" objala ma a po tvári jej stekali slzy.
"Mami" zašepkala som.

"Ty si prišla? Prečo? Myslela som že ma nenávidíš"
"Akoby som mohla. Si moja jediná dcéra. Milujem ťa najviac na celom svete"

"Sarah, prosím pochop, že tvoja matka to robí len pre tvoje dobro. Chce aby si bola šťastná" povedal môj nevlastný otec.

Doteraz neviem pochopiť, prečo ma volá mojím druhým menom.
Ostatný členovia rodiny ma volájú Aness alebo Anessan.

"Prepáčte" bolo mi to strašne ľúto.
Netušila som. že jej toľko ublížim.
Po tej udalosti, som si myslela, že ma už nikdy nebude chcieť vidieť.
Myslela som si že ma tam poslala aby sa ma zbavila. Ale mýlila som sa.

Znova sa budem riadiť pravidlom:
Život je len jeden, preto žime najlepšie ako vieme.

...

Charlott ma na Vianoce pustila domov.
Bola som jej za to nesmierne vdačná. Nie je nič horšie ako stráviť Vianoce bez svojich najbližších.
Už sa mi to raz stalo.
Viem, o čom hovorím.

Hneď na druhý deň som sa ale musela vrátiť naspäť.
Do liečebne. Niečo sa vo mne zmenilo.
Vlastne celá som sa zmenila.

Bola som kamarádska, vždy úsmev na tvári a prívesok na krku.
Môj stav sa neuveriteľne zlepšoval.
Na drogy som nemyslela.
Heroín sa mi úplne zhnusil.

Neviem prečo, ale vždy keď som na neho začala myslieť, začalo ma pichať v krku.

...
29.12.

Konečne mi sestričky povolili prechádzky.
Len ja sama a sneh.

Teda aspoň som si to myslela.

Nevšimla som si pár očí, ktoré ma sledujú so značným pobavením.
Ani sa tomu nedivím.
Vyhadzovala som ten biely poklad všade dookola. Bláznila som sa ako malé dieťa, ktoré sneh videlo prvý krát.

Bola som len v tričku s dlhým rukávom, v teplákoch a papučiach.
Nevadilo mi to.
Smiala som sa a behala po celom parku, čo tam bol.

Až keď mi začala byť poriadna zima, uvedomila som si že je načase ísť dnu.

Kýchla som si.
Z vrecka som vytiahla vreckovku a utrela pusu, pretože mi vyletelo pár slín.

"Nie je ti zima?" ozvalo sa za mnou. Zľakla som sa a poriadne vykríkla.

"Au moje uši. Nemusíš tak kričať"

,,Heh tak prepáč, že ma strašíš" zasmiala som sa.

Začal sa smiať aj on.
Neviem či na mne alebo na sebe.
"Ako sa vlastne voláš?" až teraz som si uvedomila že nepoznám jeho meno.

"Justin...a ty si Aness že?"
Zaskočilo ma to.
Nikomu som nikdy moje meno nepovedala.
Teda to prvé nie.
Predstavovala som sa ako Sarah Lisney College.

"Ako vieš že sa tak volám?"
Vydela som, že zbledol.

"Noo... bol som ťa pozrieť v nemocnici a tvoja mama mi povedala, že sa tak voláš" neverila som mu, ale to je jedno.

Uchvátili ma jeho oči.
Modrá a šedá sa miešali a vytvárali úplne novú farbu.
Mala som divný pocit. Poznala som ho, len si nedokážem spomenúť.

Bola som tak zaujatá jeho očami, že som prestala vnímať okolie.

"Hej Aness počúvaš ma?!´´ potriasol so mnou.

,,Eehm čo? Jasné že nie.. Teda hej.. Ja len som sa zamyslel"

"Veď som si všimol. Pýtal som sa, či by si nechcela ísť dnu a prezliecť sa do niečoho suchého"

Mala som modré ústa a od zimy som bola skrehnutá na kosť.
Prikývla som a išla za ním.
"Kam to ideme? Moja izba je na opačnej strane" ukazovala som.

"To je, ale moja je tu"
"Tvoja? Ty tu bývaš?" nachápala som.

"Nie, len tu pomáham a musím predsa niekde spať"
"Nevedela som že tu pracuješ"
Odomkol dvere a pozval ma dnu. Nebola to veľká izba, ale určite bola veščia ako tá moja. Veľká posteľ, skrine, nočný stolík a ženský kabát.

Zastavilo sa mi srdce.

J-ja žiarlim? Nie, to určite nie.
Aj keď, možno áno.
Asi si všimol, kam sa pozarám.

"Ten je Charlott, včera si ho tu zabudla"

Sčervenela som.
Musel si myslieť, že som až po uši zabuchnutá. Ale tak to je.

Páčil sa mi hneď na prvý pohľad.
Prišiel ku mne a pošepkal mi do ucha.

"Si rozkošná, keď sa červenáš"

Už som myslela že by som mohla konkurovať paradajke.
Rýchlo som pokrútila hlavou, aby červeň z mojej tváre čo najskôr zmyzla.
Nepodarilo sa to.
Zmizne až keď bude sama chcieť. Nemohla som nič urobiť.
Až neskôr som si všimla, že Justinova tvár je strašne blízko pri mojej a pozeral na mňa tým jeho zamyslením pohľadom.

"Si v pohode?" opýtal sa.
"Jasne že hej" pohotovo som odpovedala.

"Nechceš čokoládu? Tu máš suché veci možeš sa prezlieť´"
"Dám si a ďakujem"
Otočila som sa a vyzliekla som si to morké tričko a tepláky aj s ponožkami.
Rýchlosťou svetla som na seba obliekla modré tepláky a čierné tričko aj čierne ponožky.
Mala som pocit, že vlastne nikam neodišiel a asi to bola aj pravda.

Otočila som sa, ale to som nemala robiť.
Horúca čokoláda skončila priamo v mojom... výstrihu.

Justin sa od smiechu skoro dusil a ja som na tom nebola o nič lepšie.

"Prepáč, nechcel som´" povedal, keď sa ukľudnil.

Nič som nepovedala, len som si to tričko vyzliekla a hodila ho po ňom.

Pozeral na mňa ako na zázrak.
Znovu som chytala červenú farbu.

"Pekná" zhodnotil môj vzhľad a išiel mi radšej pre druhé tričko, tentokrát svoje.

"Odkedy musíš na tričku nosiť svoje telefonne číslo?" smiala som sa.
"To mi tam dala mama. Keď som bol menší, nikdy ma nevedela nájsť. Takže ak by ma niekto našiel mohol jej zavolať"

"To nevieš cestu domov?"
"To som sa jej snažil vysvetliť, ale ona nie, že to tam bude"

Takto sme sa rozprávali až do noci.
Na izbu som sa dostala až o pol druhej v noci.

Sama pre seba som sa usmiala.
Už konečne viem čo je to za pocit.

Láska...

Ale prečo práve on?
Bude taký istý, ako bol môj prvý?
Bude moju lásku opätovať?

To sú otázky na ktoré pozná odpoveď len sám život...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Hyumi Nikarashi Hyumi Nikarashi | E-mail | Web | 17. dubna 2010 v 14:07 | Reagovat

clovek ked sa nudi tak urobi vselico :D

2 Akineko-chan Akineko-chan | Web | 17. dubna 2010 v 21:26 | Reagovat

náááádherneeeeeeeee..xD

3 Ryan Ryan | Web | 17. dubna 2010 v 22:28 | Reagovat

připadá mi to pesimistické :D

4 * Web Mis.S .. Suzuki ^^ * * Web Mis.S .. Suzuki ^^ * | Web | 17. dubna 2010 v 22:42 | Reagovat

No čo už chytá má blbá nálada :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama